Cestopis: po USA dolekop.com s Kopcom #2

Autor: Filip Kopca, kategorie: Report, vydáno: 15.11.2016

Druhé pokračování cestopisu Filipa Kopci po USA. V tomto díle se Filipem vydáme na menší roadtripu, podíváme se do míst, kam se běžný konvenční turista s průvodcem nedostane, ale samozřejmě je toho v po USA dolekop.com s Kopcom mnohem více.
Tento díl volně navazuje na Cestopis: po USA dolekop.com s Kopcom #1.

Čo som to vlastne za cyklistu?

Rád by som na začiatok druhého dielu vysvetlil, čo som vlastne za cyklistu. Lepšie tak možno pochopiť niektoré moje pohnútky a výber miest na jazdenie.

Keď som začal brávať bicykel do lesa a kopcov bolo to všetko o úteku z civilizácie, objavovaní okolia, lesov a zrúcanín hradov v regióne. A najradšej vo výnimočných (no rozhodne nie ideálnych) podmienkach. Epická búrka, blato, vrstva farebných listov. Na prvý sneh som sa tešil nie kvôli lyžiam ale kvôli tomu ako pôjdem na bicykel. Jedného dňa Váh v Piešťanoch kvôli zvýšenej hladine presiakol a okolo koryta vytvoril kaluže dlhé desiatky aj 100 metrov s priezračnou vodou a tvrdým podkladom nad ktorým sa vznášali všetky suchozemské rastliny. Zatiaľ čo sa ľudia týmto miestam vyhýbali ja som v prechádzaní týchto jazier bicyklom nachádzal neprimeranú radosť.

Časom ale tento zmysel pre dobrodružstvo vyprchával. Prišli nové bicykle, traily so skokmi a klopenkami, sústredenie na techniku a rýchlosť. Namiesto otázok, čo uvidím a kam sa až dostanem na najbližšej jazde ma začali trápiť pálčivejšie otázky typu „budem potrebovať 32 alebo 34 zubový prevodník a strieborný alebo čierny“. Nie, že by som sa za svoje nerdovstvo hanbil, ale celý výlet tohto leta bol osviežujúcim krokom späť ku koreňom s využitím jedného z najefektívnejších a najzábavnejších prostriedkov objavovania sveta – bicykla.

Prvý deň malého roadtripu.

Ako sa leto krátilo, splatili sa letenky, začali sa zarábať peniaze a kúpilo sa auto, nastal čas a chuť spraviť výlet do väčšej diaľky. Voľba padla na lyžiarsku/bike metropolu a bývalého olympijského mestečka Park City, Utah, hneď vedľa Salt Lake City. Bikepark však nebol veľkým lákadlom, tým bolo pre mňa samotné soľné jazero, ktoré som dovtedy vždy videl len z lietadla a mienil som to zmeniť. Popud mi dal obrázok hory na jednom z ostrovov tohto jazera. Po chvíli googlenia a nadrábania si v práci pre predĺžený víkend bol plán jasný. Po 6h večernej nočnej jazde autom som sa zobudil na vyhliadnutom ostrove. Na trochu neskoré zistenie v populárnej streleckej lokalite, preparkoval som teda z nábojnicami posiatou lúkou bližšie k úpätiu kopcov. Od zhruba 10 hodiny som mal k jazde soundtrack pištolí, pušiek, brokovníc aj samopalov. Nikdy som nechápal vášeň pre ničenie vecí a odoberanie životov stlačením gombíka no našťastie tento šľachetný šport činili v dostatočne hlboko pod kopcami v ktorých som jazdil.

Najäčšia bomba prišla nakoniec pri strácaní nadmorskej výšky.

Úplne nový Spank ráf to síce prežil a žije doteraz, no vzduch už nedrží a bezdušový setup už z neho nikdy nebude. Večer toho dňa som dal na tip spolupracovníka, lyžiara, ktorý jedno leto pomáhal stavať traily v okolí Salt Lake City. A tak som z dvoma chlapíkmi, ktorých som stretol na parkovisku zjazdil úžasne dlhý flow trail v Corner Canyon a završili sme to pivkom uprostred parku na protest puritánskemu Utahu.

Deň druhý. Zimné Olympíjske mesto Park City.

Zisťujem, že mám talent na to, namiešať dobrý pomer mainstreamových populárnych miest a nejakého zaujímavého zapadákova vďaka ktorému sa necítim ako tuctový turista. Traily okolo Park City sa takýmto štýlom zmenšovali až na veľmi úzke bohom zabudnuté chodníčky, ktoré ma vyšľahali konármi a tŕním, no úsmev mi z tváre rozhodne nezotreli.

V tento deň prebiehalo v Deer Valley (časť Park City) aj záverečné kolo Scott Enduro Series, no platiť 100$ štartovné za závodenie bikeparkom mi príde zvrhlé a v rozpore so #spiritofenduro. Ako chudobný študent si ani lístky na lanovku nekupujem a vlastnými silami šliapem a tlačím do až na vrchol kopca. Zišiel som si najťažší trail pretekov, zalietal na jump line postavenej ľuďmi z Whistleru, no GoPro som nevzal. Aspoň Vás ušetrím ďalšieho nudného bikepark „editu“. Nahratý mám však ten najkrajší trail kopca.

Sprcha dňa sa odohrala tu, ľadovo osviežujúca zmena oproti vlhkým obrúskom.

Odpočinok tretieho dna.

Večer, sediac a znovu stokujúc so sendvičmi pred Starbucks, dobitý po 2 dňoch na bicykli, s vyhliadkami na ďalší osamelý carcamping, napísala mi kamarátka z Brna a skúsila ma znovu ukecať, aby som ju išiel navštíviť do severovýchodného rohu Utahu. Netrvalo dlho a valil som do 3 hodiny vzdialenej oblasti Flaming Gorge. Tak pustými cestami som v noci ešte nikdy nešiel, jedine slalom pomedzi líšky, srnky a aj sovy ma udržiaval bdelého. Spoločnosť, teplé jedlo a splav časti Green River boli vítané.

Cesta naspať do ranchu kde som pracoval bola dlhá a pred západom slnka sa mi zažiadalo pauzu. V aplikaci Trailforks som zbadal pár trailov a zastavil v mestečku Prince. Skutočne malebné, všade naokolo prebiehala ťažba zemných plynov a väčšina obyvateľov vyzerala, že ho dýcha aj z rekreačných dôvodov. Vystúpil som na plošinu kde sa mali traily nachádzať, no rýchlo som od nich upustil. Z plošiny sa ťahali nadol strmé a tenké hrebene sivej, prašnej, hlbokej a hladkej hliny. Keďže som nečakal nič podobne zaujímavé GoPro som zase nemal. Priznám sa, že som skúsil držať telefón v ústach a natáčať tak, ale nedarilo sa mi, prinajmenšom. :D

Niečo, čo aj mňa vytiahne z postele.

Po pár nočných hodínách cesty a ďalšom spánku v aute som sa posledné ráno pred návratom do práce prebral na ďalšej destinácii v blízkosti Bryce Caynonu. O pôvodne náhodne vybranej lokalite, len kvôli zvučnému názvu Thunder Mountain, som sa postupne začal dozvedať viac, aj fámy, že ide o jeden z top 10 singletrackov Ameriky. Nikdy som o ňom nepočul, no pokojne by ním byť mohol. Pri prechádzkach národným parkom Bryce Canyon, opisovaným v 1. diely, som často túžil potom mať tam bicykel a tu sa mi prianie splnilo. Rovnaký terén no mimo územia národného parku, takže cyklistika je dovolená na trailoch zdieľanými z koňmi a pešími turistami. Serpentíny, hrebienky, strminy, úžasné výhľady a na záver prehľadný rýchly singletrack.

Možno je čas spomenúť niečo aj o biku, ktorý mi tu relatívne verne slúžil. Ide o Specialized Enduro Comp 2014 26" s mnohými malými modifikáciami, ktoré mali za úlohu čo najlacnejšie nahradiť pokazené diely alebo ušiť bike na moju mieru.

Počas tohto leta prišli na radu nové ráfy od Spank, ktoré nahradili pôvodné, často prepúšťajúce tmel z plášťov. Po príchode do USA tiež začali náhodne praskať niektoré špice. Ako to s jedným z nich dopadlo je vidno v prvom videu.

O tom ako kamenistý je tunajší terén by vedel tento rám hovoriť. Aj napriek bashguradu.

Odtrhnutá spona brzdovej hadice počas jazdy? Nič čo by nevyriešil obal od kapesníkov!

Prišli však aj dobré veci, ako napríklad dlho očakávaná teleskopická sedlovka so zdvihom 170mm.

Vzduchová komora tlmiča Voresprung Corset, vďaka ktorej už viem, čo znamená pojem small bump sensitivity.

Dôležitý upgrade tohto leta bola určite kúpa plášťov s inou ako základnou zmesou. Maxxis Minion DHF a SS je kombo, ktoré ma za sucha pozitívne prekvapilo na obrovskej rozmanitosti povrchov. Ani Exo bočnice však nemajú proti kaktusom šancu. A pri niektorých rýchlostiach ani voči kameňom.