Report: Čermo a Brychťák a jejich pohled na Enduro2 Meribel

Autor: Čermo a Brychťák, kategorie: Report, vydáno: 11.8.2023

S Brychťákom sme už dva roky po sebe absolvovali teamový závod Mondraker Enduro Team v Davose a tak sme sa rozhodli, že nastal čas na zmenu. Tento rok padol prst na závod Enduro2 v Meribel. Formát zavodu podobný ako v Davose, 3 dni závodenia v teame, dlhé RZty, väčšina stúpania lanom a prísľub krásných horských scenérii. No nekúp to. Takze nás prihlasujem vo farbách www.progressiveriding.cz, štartovné je zaplatené a ja sa dávam do plánovania. Meribel ďaleko a tak navrhujem z toho urobiť roadtrip. Nakoniec ťaháme cez Serfaus Fis Ladis, 3-Lander Enduro Trails v Nauders, Livigno a kotvíme to na 4 dni v Porte du Soleil. Ale o roadtripe možno niekedy inokedy. 

Z pôvodného plánu rozjazdiť sa vzniklo to, že pred závodom sme už celkom unavený. Ale nič čo by deň voľna a pár piv nespravilo (s Brychťákom "pár" neznamená nutne 2 :-D).

   

Piatok teda oddychový, kúpačka v Lac de Montriond a presun do Meribel. Ubytko máme vo forme campingu v aute a propozície sľubujú 3 parking miesta kde sa to dá postaviť campervan. K cene štartovného máme priplatených 20,-Eur za camping kde by mala byť aj sprcha. Po trochu motaní sa v krásnom horskom mestečku Meribel prichádzame teda na Parking 1(Parking 2 a 3 majú slúžiť ako overflow), kde nám už miesto drží ďalšia česká dvojica Trefil / Drábek. Nastáva prvý šok, pretože je to nejaký odstavný parking u lesa na šotoline, kde jazdia pomedzi camperov bagre a náklaďáky čo tam nakladajú ďalšie kopce šotoliny. Huba plná prachu a tak velím k ústupu na P2-P3. Rozhodnutie to bolo dobré. Parking na betone, hneď u multifunkčného centra a kúsok od baru, ktorý slúžil ako centrum závodu a registrácia. Multifunčné centrum super. Je tam bazén, a k nemu príslušné sprchy sú pridelené aj závodníkom. Vzhľadom na to, že aj v Meribel (1400 m.n.m.) je ten víkend 28 stupňov, niekomu by mohol príjsť vhod aj korčuliarsky štadión, ktorý ale nevyužíváme. Bohužial na nás ale čakalo nemilé prekvapenie v piatok a sobotu večer. Multifunkčné centrum totiž obsahovalo 20 metrov od nás diskotéku, ktorá išla plné bomby do piatej do rána. Druhé nepríjemné prekvapenie bolo, že nemáš kam na záchod. Multi centrum bolo ráno a večer zatvorené. Našťastie existoval ešte jeden záchod niekde u podzemných garáží. Ano, slovami jeden. Pre všetkých. 

No ale teraz už konečne k závodom. Registrácia v Jacks bare, atmosféra super, živá hudba, a tak zostávame na "jedno" pivo (čítaj tri) aby sme naplánovali stratégiu na nadchádzajúce závodné dni. 

V sobotu ráno už stojíme na štarte prvej RZty v 2200 m.n.m, ktorá nás uvedie do deja. Na zahriatie modré flow s klopkami a skokmi, ktoré potom odbočí na iný trail. Nič ťažké, ale ku koncu výšlap do kopca a časomiera sa zastavuje na cca 10tich minútach. Sumarizujeme 2 predbehnuté dvojice a ide sa ďalej. Prvý ďen je aj dosť šlapavý hlavne na transferoch, čo Brychťákovi moc nechutí, ale mňa skôr trápia ruky v ohni na každej RZte. Prebíjame sa postupne RZtami v stratégii ja prvý a Brychťák nasleduje. Traily prvý deň pekné, aj keď pri formáte blinduro ma prekvapil otvorený drevený drop. Vôbec nie ťažký, ale keď netušíš kam budeš dopadať tak hodiť si mincou fifty/fifty sa mi úplne nechce. Našťastie sa dá aj obíjsť. Prestávka na obed po RZ3 a zakončenie závodu po RZ5 nás zavedie do mestečka Brides-les-Bains, z ktorého nás vytiahne kabinková lanovka naspäť do Meribel. Lanovke to trvá myslím 40 minut. To fakt nechceš šlapať za svoje. U piva sumárujeme prvý deň. 5 RZet, všetky okolo 10 minut a posledná za 16:34 (Pre predstavu, Matejovi Charvátovi trvalo odjazdiť 7 RZ na MČR v Endure za 15:34). To už fakt bolelo. Hlavne na ruky. Počítal som kedy sa mi odpoja z gripov. Žiadna drama ale nenastala, prvý deň hotovo za 56 minut a tak sme sa mohli ísť venovať grilu a rehydratácii. Drama teda nenastala aspoň pre nás, pretože na briefingu pre ďalší deň sme zistili, že 20 párov nestihlo posledné dve RZty do stanoveného času. A to z dôvodu zranenia na trati a tak boli RZty uzatvorené pre štart niekoľko desiatok minút. 

Druhý deň sa odohrával v podobnom duchu, niektoré RZty chutili, niektoré nie a na niektoré sme mali dosť rozdielne názory. Dobrá bola rôznorodosť trailov, po hrebeňoch, v lesoch, po DH trati, na šotoline, šutroch a asi aj na hrabanku došlo. V jednom sme sa ale zhodli. Príprava tratí trochu zaostávala za očakávaním. Vypáskovanie a označenie tratí nebolo úplne ideálne. Občas som musel hľadať kam vôbec ísť, niekde by sa hodilo viac pásky, niekde vačšie šipky. Čo nás ale nemilo prekvapilo boli úseky trailov, kde bolo vidieť 10cm širokú cestičku a po stranách vysoká tráva alebo kroviny okolo trailu. V podstate ideš tak trochu vabank, snažíš sa držať trailu, ktorý ledva vidíš a dúfaš, že vo vysokej tráve nie je schovaný šuter, ktorý by ťa katapultoval. O to lepšie ak ťa po jednej strane čaká zráz s odmenou v podobe nekončiacich kotúľov. A pritom by stačilo málo v podobe jednej sekačky. Posledná vec, ktorá nás zarazila boli v propozíciach udávané výškové metre pre každú RZtu. Jak smerom dole tak hore. Človek si aspon vedel urobiť predstavu o RZte a potrebe rozloženia síl. Na naše prekvapenie však 5 výškových metrov do kopca nebolo 5 ale 30, prípadne zo 60tich bolo akosi len 20. A pritom by stačilo prejsť celú trasu so zapnutým Garminom. Mali sme tak aspoň možnosť čo to ofrflať počas saunovania sa v kabine lanovky zase cestou na kopec. 

Aby to ale neznelo negativne, treba si povedať aj tie pozitíva. Jazdíme po krásnych kopcoch od 700 do 2700 m.n.m., výhľady za milion (vrátane výhľadov na Mont Blanc), počasie za dva miliony. Na horách teploty jak v Chorvatsku, ale lepšie sa opalovať v 2200 metroch ako tam mrznúť alebo moknúť. A večer o 8mej na parkáčí (v 1400 m.n.m.) sedíš v žabkách a bez trička, ukrajuješ francúzsku bagetu so syrom, popíjaš vychladené pivo z chladničky a preberáš s kámošmi zážitky z dňa. Life is beautiful.

A šup skokom do posledného dňa, čakajú nás už iba 4 RZty a máme hotovo. Takže hneď ráno 8:45 (ako každý deň) sa vezeme dvoma lanovkami na prvú z nich. Už nás ani nerozhodí, že čakáme pol hodinu na štart, pretože organizátori ešte nemajú časomeračov ready. RZty posledný deň pestré, od hrebeňovky po kameňolom, cez krásny stage lesom az po flow trail. Keď ale počas dňa zisťuješ, že organizátory nemajú na čas ready ani jednu RZtu a tvoria sa všade fronty, to už nasiera aj flegmatika. Už tak trochu chápeme, prečo asi 20 ľudí nestihlo prvý deň posledné 2 RZty. Pred poslednou RZtou nás dobieha dvojica Trefil / Drábek. S chalanmi celú dobu kempujeme a samozrejme je tam rivalita, ale hlavne kopa srandy. Podľa predošlých dní sú časovo rýchlejší, a tak ich pred seba púštame s tým, že bude aspoň motivácia ich dobehnúť. Preto od začiatku RZty nastolíme total hrot. Šetriť sa už nemá zmysel. A kupodivu sa nám ich podarí predbehnúť a navyše nastoliť najrýchlejší čas RZty v kategorii 77+. Takže mega spokojnosť v cieli s pocitom, že vieme ešte zabrať. Už to tak len aplikovať na ostatné RZty. Do toho prilieta naša dalšia česká dvojica Smetaník / Pajma a tak máme v cieli super vibe. Chalani to nakoniec krásne urvali na druhý flek v kategorii, veľká gratulácia. My s Brychťákom bereme top 10 v kategorii a splnený cieľ sa nezrakviť. 

  

Suma sumárum, 3 dni závodenia v nádhernom prostredí, super atmosféra, super počasie a partia. Koncept dvojíc má svoje čaro a je to viac o tom kamarátstve a zábave na biku ako o samotnom závodení. Aspoň pre nás. A to nám asi vyhovuje. Čo sa týka organizácie, tak tam budú musieť chlapci a dievčatá ešte trochu zapracovať. Predsalen napríklad Švajčiari v Davose, Rakušáci v Soldene, ale aj Česká Enduro Seria to má lepšie zmáknuté. Ale hlava bikerova si pamätá nakoniec len to dobré a tak sa tešíme na nové termíny závodu pre budúci rok.