Cestopis: po USA dolekop.com s Kopcom #4

Autor: Filip Kopca, vydáno: 2.2.2017

V poslednom diely je čas ukončiť cestovanie po Amerike a to v štáte Colorado, kde sa to príležitosťami na outdoorové športy a biking len tak hemží. Ak chceš vedieť, čo sa dialo predtým, dozvieš sa to v prvých troch dieloch: diel #1, diel #2 a diel #3.

Prekročenie hraníc Colorada

Keď som posledný deň v Zione stretol v lokalite Red Bull Rampage osamelého bikera a motorkára, vravel mi: „You gotta go to Fruita man, the biking there is amazing!“
A tak sa aj stalo. Aj som išiel, aj jazdenie bolo amazing. :)

Ráno na južnej strane spomínaného mesta som sa primiešal do jednej zaujímavej skupiny. Naraz sme prišli k trailu Horsethief a smiali sa jeden na druhom pri súťaži, kto sa dostane na bicykli ďalej v slávnom Horsethief Drop-In. Strávil som s nimi celé doobedie. Partia 17 chlapov všetkých vekov, tvarov a bicyklov, od fatbikera obrneného chráničmi od hlavy po päty až po solventného staršieho pána, ktorý si z garáže dvadsiatich bicyklov (a helikoptéry) vybral pre tento zájazd 15 rokov starú mašinu. Z viacerých kútov USA sa vraj dali dokopy ako futbalový otcovia.

Poobede som sa presunul na severnú stranu Fruity, kde sú rýchle traily tiahnuce sa po hrebienkoch smerom do údolia, kde ich spojuje rovnaká, mierna výšľapová cesta. Točiť sa tam dá do zblbnutia celý deň. Búrkové mračná popretŕhané silným slnkom sa tu sunuli prériou a vytvárali úžasnú scenériu.

Keď nie Bike park tak aspoň Jurský park

Další deň zmenil dážď hlinu na lepkavé arašidové maslo a zmyl aj moje ambície zajazdiť si na tomto krásnom mieste znovu. Kvapky klopkali na strechu auta a v bezprízornej nálade som sa za svet nevedel vyhrabať zo spacákov. Alternatívne plány sa však ponúkli akonáhle som zdvihol hlavu a vystrelil karpiny. Veľký pútač hlásal: „Dinosaur Museum“. Na recepcii som sa uistil, či ide o expozície aj pre dospelých alebo len divadlo pre deti a o 9$ neskôr som sa vmiesil medzi nedeľné rodinky a dinosaurie kostry. Hoci väčšina exponátov bola dorobená umelo, pohľad na nohu T-Rexa 100 miliónov rokov starú priamo predo mnou stál za to.

Národný Monument Colorado na ceste do Grand Junction

Grand Junction

Mesto takmer susediace s Fruitou má svoju vlastnú sieť trailov, ktoré by nemohlo byť odlišnejšie. Oproti ľahkým, krásnym, a pri prvej jazde zábavným trailom Fruity, náročné, technické, bez flowu, na prvú jazdu takmer nevdačné. Ćo však ponúkali, bol obrovský priestor pre seba zlepšovanie a kým vo Fruite by ma bavilo jazdiť týždeň, tu by som vedel stráviť roky.

Vyššie a vyššie

Asi mi už ľudský a kamarátsky kontakt chýbal viac ako som si bol ochotný priznať, pretože som sa vybral za spolupracovníčkou z Glacier parku o deň skôr ako sme sa dohodli, a tak som trávil mrazivú jesennú noc v aute. V najvyššie položenom celoročne osídlenom meste USA leadville. Na druhý deň som však hneď našiel malé trail centrum v aspenových (Topoľ Osika) lesoch, ktoré sa v tomto období sfarbovali krásne do zlata. Hoci som si od miestnych pýtal tipy na jazdenie, nakoniec som si len vybral prstom horu ktorá sa mi najviac páčila. Neskôr som sa dozvedel, že išlo o najvyššiu horu Rocky Mountains Mt. Elbert (4401 m.) a cestou som si zajazdil na sekcii CDT – continetal divide trail, ktorý sa ťahá od Mexika až po Kanadu. Na samotný vrchol som sa nedostal kvôli času, nepripravenosti a hlavne únave spôsobenej nadmorskou výškou. Myslel som si, že v Utahu konám strašný high elevation tréning pri 2000 m. no zrazu som sa ocitol v 4000 a miestami sa mi z toho točila hlava. Antigripový štrk + prvá zákruta = prvý pád dňa a vypnutá kamera, čo som si uvedomil až o 10 min. zjazdovania neskôr. Stále to však vidalo za epickú jazdu.

Nasledovala teplá domáca strava, pivká s kamarátkou, lovenie flaneliek v sekáčoch tohto banníckeho mesta a túra na susedný Mt. Massive (4,398 m.n.m.) druhý najvyšší vrch Rockies.

Steamboat springs

Nový deň, nové cesta. Krížom na sever cez Colorado až do rekreačného mesta Steamboat Springs, v ktorom žilo viacero mojich známych. Plánoval som využiť ich celoročné skipasy v bikparku, no sezónu ukončili skôr ako pôvodne ohlásili, a tak som zase musel len šliapať.

Mesto aj počas letných mesiacov pripomínalo Vianoce svojou útulnosťou, svetlami a nočnou zimou. Tesne po západe slnka, hoci hviezdy už boli vidno, hory ešte stále žiarili svetlom, fenoménom alpenglow. Našťastie nie príliš, tak sme sa pod rúškou tmy cez les úspešne vkradli do horských prírodných kúpeľov. Pred mojim odchodom si zrazu kamarátka spomenula na miestnu manufaktúru bicyklov – Moots. Absoloval som teda aj túru po továrni tohto malého výrobcu legendárnych titanových rámov. Podobný zážitok som mal na bucket liste, no akosi som už nedúflal, že ho stihnem. Nemôžem uveriť, ako veľa vecí sa podarí práve keď človek príliš neplánuje.

Fort Collins alebo ako hovoria miestny Fort Fun (pevnosť zábavy). Úžasné mesto s receptom na úspech: niekoľko pivovarov, vysoké školy, a široké, všade vedúce pruhy pre cyklistov. Po garden párty u kamarátov sme využili tie pruhy v celej šírke, zábavu kazila len americká povinná večierka barov o 2 v noci.

Denver a dovidenia

Nerád končím celú túto story temnou bodkou, no píšem ju ako to naozaj je. Počul som na Denver veľa dobrého, no videl som toho málo. Oproti 3,5 mesiaca strávených, medzi farmami a dedinkami, ma veľkomesto ohromovalo a odpudzovalo. Paradoxne život a ľudia v tejto betónovej divočine sú tvrdší a nehostinnejší. Znie to ako príšerné klišé, no vtedy to na mňa malo až depresívny dopad. Ohromné rozdiely bohatých a chudobných, bezdomovci, kriminalita, agresia, a materiálne zbytočnosti boli očividné všade. Zmocňovala sa ma tiež úzkosť z toho, či dokážem predať svoje auto. Bez zisku z neho príjdem domov z odrenými ušami. Nezištné prichýlenie v dome kolegu bikera, s ktorým som sa zarozprával na parkovisku v Moabe mi náladu výrazne napravilo. Auto sa mi podarilo predať vojnovému veteránovi, ktorý sa snažil pozbierať na nohy po rozchode so ženou a stratou majetku. Kvôli nedostatku času sme nemohli spraviť transakciu osobne, a tak som odchádzal domov v strachu, že ho hmotná núdza dohnala k nezaplateniu. Keď som už strácal nádej že svoje peniaze uvidím, o 3 mesiace neskôr po novom roku 2017 predsalen dorazili čo považujem za riadnu ukážku ľudského charakteru.

Moje výlety do Ameriky ma zmenili vo veľa veciach a spolu s mojim predošlým cestovaním po Európe len utvrdili môj postoj k cestovaniu. Dovolenky a Sight-seeing sú absolútne nezmyselné. Na to aby som považoval cudziu zem za navštívenú, tam musím pracovať, zapotiť sa, zablúdiť a nájsť sa, dostať sa do blízkeho styku domácimi. A obávam sa, že budem mať nutkanie brať si vždy bicykel, nech už pôjdem kdekoľvek.

Týmto sa príbeho skončil. 2017 prináša nové plány na bike a nové výpravy do neznámych vôd „dospelého“ života, „real jobu“ a podobných srancov. Keď chcete vedieť ako sa mi to podarí skĺbiť, nezabudnite sledovať www.facebook.com/besnebetale