Rozhovor: Martin Knapec - přesedlal z DH kola na enduro, ale možná ne definitivně

Autor: Čert, kategorie: Rozhovor, vydáno: 25.1.2019

Martin Knapec, jeden z nejúspěšnějších slovenských sjezdařů, jestli dobře počítám tak celkem sedminásobný mistr Slovenska v DH. A zároveň taky asi nejrozbitější sjezdař v SK. A vlastně už spíš endurař. Čert to s ním v rozhovoru proberal vše pěkně popořadě.

DoleKop.com: Ke sjezdu jsi se dostal v roce 2008. Na půjčeném kole jsi zajel druhé místo v Donovalech. Co to bylo za kolo, co to bylo za závod a cos musel udělat, abys tak dobře zajel?
MK: Skôr ako preteky, to bol to taký menší experiment, môj prvý slovenský pohár na požičanej Kone Stinky Deluxe. Dovtedy som jazdil len na hardtaily. Prehovoril som rodičov, aby so mnou šli na Donovaly, že to chcem skúsiť prvýkrát na celoodpruzenom bicykli. Žiadne znalosti, nič, iba radosť ísť s bicyklom na lanovke a potom dolu. Stihnúť čo najviac jázd a ísť čo najrýchlejšie ako zvládnem, bez toho, aby som vedel, že existujú nejaké stopy. No a vydalo to s náskokom pár stotín na druhé miesto. Takže tam to všetko začalo.

DoleKop.com: A následovalo po tomhle úspěchu?
MK: Druhé preteky boli hneď majstrovstvá Slovenska, na východnom Slovensku v stredisku Plejsy. Rodičia rozmýšľali, či bola to náhoda alebo je fakt taký dobrý? Stále som mal požičaný bike a tam som dokázal, nejde len o výhru v lotérii, ale asi na to naozaj mám. Vyhral som kategóriu majstra Slovenska v žiackej kategórii. A po tomto titule mi otec kúpil môj prvý zjazdový bicykel. Bol to Orange 224 a bol som vtedy najšťastnejší chlapec na svete. Za všetko vám ďakujem, rodičia!

DoleKop.com: Od roku 2008 do roku 2014 jsi byl mistrem slovenska v DH. Pak ale přišla další velká kapitola a tou bylo zranění. Kde se ti co stalo?
MK: Prvýkrát som si vykĺbil rameno na majstráku sveta v Norskom Hafjeli, kde mi ho ihneď nahodili naspäť, druhýkrát v roku 2015 na Bratislava City Downhill, tretíkrát v roku 2016 na IXS Downhill Cupe v Slovinskej Kranskej Gore a po štvrtýkrát v roku 2017 tiež na IXS v Kranskej Gore.

DoleKop.com: Léčba se pak táhla dlouho, co všechno jsi absolvoval?
MK: Doktori sa aj v dnešnej dobe stále nevedia dohodnúť na tom, či je potrebná operácia po prvej luxácii (luxace = vykloubení). Tak som samozrejme na operáciu nešiel, veď každý zásah do tela ho nejako poznačí. Tak som iba zrehabilitoval bez operácie a prišiel rok 2015, kedy mi rameno opäť vyskočilo a vedel som, že tentokrát už musím isť pod skalpel. Vyhľadali sme súkromnú kliniku, kde mi rameno zoperovali a povedali mi, že budem v poriadku. Tak som sa dal znovu rehabilitáciou dokopy s vedomím, že rameno už bude funkčné. Prišiel však rok 2016. Prvé preteky mi rameno vydržalo, no na druhých som si ho opäť vykĺbil, čo ma totálne demotivovalo naplnilo negatívnou energiou. Nadával som na celý svet, plakal som, začalo mi ťažké obdobie. Vedel som, že je potrebná ďalšia operácia a kvôli nespokojnosti s predošlou klinikou sme radšej vyhľadali špeciálnu kliniku v Nemecku, kde pôsobili špičkoví doktori. Keď som tam prišiel, nevedel som či som v nemocnici alebo v 5-hviezdičkovom hoteli.

Rameno mi operovali, ukázali mi na kamere všetko, čo robili a ako postupovali, všetko údajne dopadlo presne tak, ako malo a zo mňa sa mal stať zdravý človek. Za peniaze, ktoré to stálo by som dokázal odjazdiť celú sezónu a sústredenie k tomu. Často sa však stáva, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Po opätovných rehabilitáciách, prípravách, tréningoch a sústredeniach prišli moje prvé preteky po operácii a cez kvalifikáciu som si opäť vykĺbil rameno. Poviem vám, že rok predtým som bol na dne, ale po tomto vyluxovaní som išiel až pod dno. Spadla mi všetka nádej na pokračovanie v cyklistike a na istý čas som ju znenávidel. Ak by som nemal kamošov, rodinu a ľudí, čo ma podporovali, asi by som už tento článok nepísal. Po pár dňoch som sa postavil na nohy a začal vyhľadávať kliniky a chodil po konzultáciách. Všade samý špecialista s certifikátom, no každý vám povie niečo iné a potom sa rozhodni. Nakoniec som našiel sľubného človeka, ktorý ako prvý nehovoril iba o artroskopii. Otvorenou operáciou mi dal všetko do poriadku. Akurát mám takto väčšiu jazvu.

DoleKop.com: A teď už jsi stoprocentně fit?
MK: Teraz som na tom veľmi dobre, akurát mám ešte stále zlomené rebrá od októbra, kedy som spadol pri natáčaní. S tým sa však nedá nič robiť, musím len dlhšie čakať, čo je ťažké, pretože bez pohybu žiť neviem.

DoleKop.com: Zpět do aktuální sezóny, resp. té loňské, kdy se z tebe stal endurista. Měly problémy s ramenem velký vliv a změnu disciplíny? Co bylo hlavním impulsem výměny ?velkého kola" za ?malé"?
MK: No pôvodne to bolo aj kvôli ramenu, ale zistil som, že aj na tom ?malom" biku sa jazdia veľké petardy! Až časom som zistil skutočný dôvod zmeny disciplíny. Najmä z hľadiska logistiky. Žijem v hornatom kraji, kde mám veľa trailov a na endure mám za dve hodiny dotrénované. Pri zjazde človek musí vyhľadávať trate, vývoz, bikeparky, lanovky. Letné sezóny v bikeparkoch začínajú neskoro. Namiesto dvojhodinového tréningu človek zabije celý deň. Riešim už aj nejaký vlastný biznis a je ťažké skĺbiť veľa tréningov na zjazďáku a do toho sa snažiť pracovať. Ďalší dôvod je tempo, akým enduro napreduje. Myslím, že za pár rokov môže byť veľké ako cestná cyklistika. Bicykle sú prispôsobivé na každý terén, človek nepotrebuje lanovku, na pretekoch nie je taký stres. Na bicykli stráviš viac času, máš viac rýchlostných skúšok a ak ti nevyjde jedna, nie je to koniec dňa.

DoleKop.com: Ví se, že tréninku dáváš hodně. Ale při enduru je potřeba dávat tomu hodně. Ale úplně jinak než při sjezdovém tréninku, jak jsi překopal zimní i letní přípravu?
MK: Človek sa skôr zameriava na tú zimnú, začínam vždy všeobecnou prípravou, robím všetky športy bez nejakých systematických princípov, hlavne mať zo všetkého radosť. Potom prichádza špecializácia, ktorú mám s mojim trénerom. Tam všetko nechávam na neho, má v tom super postupnosť: dynamika, sila, silová vytrvalosť, koordinácia, balančné cvičenia, fyzická kondícia, špecializované cviky na bicykel, oddych, regenerácia. Potom jeden mesiac trávim na kanárskych ostrovoch, kde sa už špecializujem na bicyklové tréningy (cesťák, enduro), s ďalším trénerom, jazdcom, super kamošom a skvelým človekom, vďaka ktorému som to v minulosti nezabalil. Za to mu chcem ešte raz takto verejne poďakovať. Michael Kolář Ďakujem, že si pri mne stál v tom najhoršom!

DoleKop.com: První sezóna se ti docela vydařila, v podstatě kam jsi přijel tam jsi byl minimálně na bedně,nebo vyhrál. I když teda na první pohled rozhodně nevypadáš jako typický endurista. Nemáš pocit, že tě svaly a tím pádem kila navíc nějak omezují?
MK: Čo tam po endure… hlavne, že sa to babám páči! Keď budem menej jesť budem mať aj menší výkon! Nemám veľa kg, iba to tak vyzerá s je to aj o naučení tých svalov. Nathan Rennie bol ako divočák a vyhrával.

DoleKop.com: Kolik času teď trávíš na silničním kole? Víc než jako sjezdař?
MK: Určíte áno, cesťák mi dosť pomohol k takým výsledkom ako som mal v 2018.

DoleKop.com: Trénuješ raději sám nebo v partě jezdců?
MK: Keď mám málo času, chodím sám. No keď sa neponáhľam jasné, že radšej chodím s partiou. Pokecáme, pojazdíme, dáme nejaké intervaly a máme super tréning s kamošmi.

DoleKop.com: Je tvůj přechod k enduru definitivní? Nemáš ambice zkusit zase sjezdovat?
MK: Toto je otázka, na ktorú si sám neviem odpovedať. Všetko je možné, minimálne by som chcel isť majstrák Slovenska. Veď v roku 2018 som išiel dvoje DH preteky, kde som dosiahol celkom super výsledok aj na malom bicykli.

DoleKop.com: Za svůj život jsi závodil v nespočtu závodů, jak jsi na tom s předstartovní nervozitou? Kolikrát jdeš před startem čurat?
MK: Pri zjazde toho bolo hodne, nielen hodne čúrania. Pri endure mám totálny pokoj, úsmev na tvári, bez stresu, lebo viem, že aj keď spravím chybu v ďalšej RS to napravím.

DoleKop.com: Jaký máš cíl pro rok 2019? Co budeš na jejím konci považovat za úspěch a co za zklamání?
MK: Určíte by som chcel zajazdiť top 30 na EWS aspoň jeden krát a obhájiť majstra Slovenska. To je môj cieľ. Za neúspech budem považovať zranenia a technické problémy.

DoleKop.com: Teď trochu stranou, jak sháníš peníze na přípravu a závodění. Tomáš Tóth říkal, že jsi poloprofesionál. Co si pod tím máme představit?
MK: Znamená to, že stále musím niekde zarábať a zháňať prachy na to, aby som mohol žiť ako plnohodnotný človek. Mal čas na tréning, mal auto a do budúcna nejaké svoje bývanie, dovolenky, kvalitnú stravu. A to si zatiaľ nemôžem dovoliť len ako cyklista. Preto budujem dobrý biznis, ktorý mi umožní slobodu, zdravie, peniaze, cyklisticky život. Stále však verím v to, že aj cyklistika mi zabezpečí dobrý život. Možno nie ako profesionál, ale niečo v tomto odvetví a ak nie, stále budem mať v rukáve svoje podnikanie.

DoleKop.com: Jak jsi na tom se servisováním. Jako závodník jsi vždy měl k ruce mechanika nebo ne? Umíš si třeba vyměnit olej ve vidlici, brzdovou kapalinu v brzdách, vyplést kolo?
MK: Niekedy som mal mechanika, ale bolo to len parkrát, takže áno dokážem si spraviť všetko na bicykli čo potrebujem. Veď sám mám vlastnú dielňu s názvom Pimp my bike.

DoleKop.com: A když jsme u kola, CTM za které jezdíš má nyní v nabídce 29" model Scroll. Uvidíme tě na enduro závodech na tomto kole nebo budeš mít 650b verzi?
MK: Do nedávna to bola dilema, ale nakoniec som si predsa vybral 29".

DoleKop.com: Hypotetická otázka, kdyby sis mohl vybrat pouze jedno jediné kolo, jaké by to bylo? Myšleno sjezďák, trail bike, enduro, xc, silnička, gravel, fat bike. A jaký rozměr kol (26", 27,5" nebo 29") by jsi preferoval?

Tak určite enduro a s 29" kolesami, pretože ako som už spomínal je to bicykel, na ktorom prejdeš všade.