Rozhovor: Adam Rojček přestoupil do Banshee Racing Brigade

Autor: Čert, kategorie: Rozhovor, vydáno: 23.3.2020

Adam Rojček je slovenský sjezdař. Prošel CTM i Kellys továrními týmy, loni byl v top 20 na svěťáku v Mariboru, v cíli byl 5 vteřin pomaleji než vítěz Loic Bruni. Pro sezónu 2020 získal angažmá v německém týmu Banshee Racing Brigade, což je v podstatě tovární tým legendární kanadské značky. No tak jsme si Adama odchytli a zeptali se ho jaká byla minulá sezóna, co plánuje na tu letošní a tak nějak všeobecně, jak se má.

No a pokud Vás zajímá, jak je to ve svěťáku, jak je to s tím „profi“ sportem u nás i ve světě a co to stojí vyškrábat se do top 20 na WC DH, čtěte dál!

DK: Ahoj Adame, čeká tě nová sezóna, nový tým, nové skoro všechno. Ale nejdřív se vraťme k té předchozí sezoně, jak se ti dařilo, jak se ti jezdilo?
AR: Sezóna 2019 bola pre mňa dosť zvláštna, ale v podstate najlepšia akú som kedy mal. Nešiel som do sezóny so žiadnym očakávaním, ale tak nejako som tušil, že by sa mi snáď mohlo niečo podariť. Mal som nový bike, nový tím, zosekal som svoj kalendár pretekov len na to najdôležitejšie a mal som aj nového trénera. Hneď prvý WC sezóny sa mi v Maribore podarilo zájsť 13. miesto v kvalde a 18. vo finále, čo bol pre mňa totálny šok a sám som nevedel čo si o tom mám myslieť, haha. Vravel som si, že je to jeden pretek a nič to neznamená, ale vieš ako, všetci ktorí pretekajú a obetujú tomu svoj čas, peniaze a občas aj komfort, vedia, že keď už sa niečo podarí, nechceš sa zase vrátiť do starých koľají. Samozrejme to neminulo ani mňa, tlačil som na pílu ako to šlo, na Majstrovstvách Európy som došiel štvrtý, čo bol ďalší super úspech a na druhom kole WC vo Fort Williame som chcel znovu ukázať, že to tam je. So Standom Sehnalom a Tondom Králom sme naložili Tonckov Renault Master až po strop a dohodli sa, že to tam dva týždne zvládneme na „vandrákov“ a budeme spať v aute bez kúrenia, elektriny, vody. Kto vo Forte bol vie, že to bol asi najdebilnejší nápad aký sme mohli dostať. Za dva týždne nepršalo iba asi tri dni a bol to skôr ultimate survival ako WC racing. Kvaldou som prešiel zo 40. miesta, lenže som sa poslednú tréningovú jazdu pred finále vyložil a natrhol si deltový sval v ramene. Minul som tretie kolo sveťáku v Leogangu, 5 týždňov som s rukou ani poriadne nehýbal a išli sme na ďalší sveťák do Andorry. Tam som skončil na 25. mieste. Najviac ma však potešilo to, že na posledných dvoch úsekoch, čo bola najväčšia Metallica z celej trate, som bol 4. a 7. Na ďalšom kole v Les Gets som spadol vo finále a vo Val Di Sole zase v kvalde, po super medzičase kde som bol 18ty. No proste poriadny rollercoaster, ha­ha.

Podarilo sa aj pár dobrých výsledkov na Európskom pohári, raz som došiel druhý a raz štvrtý. Po sezóne som sa rozhodol, že ak sa neukáže žiadny zahraničný tím, skúsim jazdiť sám za seba a uvidím, čo to dá. Na konci roku, keď už som ani nedúfal, že niečo príde, sa mi ozvali chalani z Banshee Racing Brigade, čo je v podstate nový nemecký tím, s továrenskou podporou od Banshee a pre mňa (ako chalana zo Slovenska) neuveriteľným supportom. Kde si ma presne všimli to neviem, ale sám manažér tímu vravel, že si ma všímal tak nejak celú sezónu a videl asi vo mne nejaký potenciál, tak mi dal šancu. Ja osobne si to hrozne vážim, pretože všetci vieme aký je na Slovensku malý trh s bicyklami a obdivujem ich, že radšej nevzali nejakého slabšieho jazdca z väčšej krajiny, pretože mi príde, že to tak už chodí. Na budúcu sezónu sa budem sústreďovať hlavne na sveťáky a dúfam, že budem jazdiť trochu konzistentnejšie, rýchlo a bez zranení.

DK: Takže loni na konci už jsi věděl že s Kellysem končíš? Proč už jsi nechtěl pokračovat, jestli to není tajné? A Už víš co bude podpora Banshee Factory obsahovat, resp. jak se bude lišit od předchozích sponzorů?
AR: Áno, áno, bol som už tak nejako rozhodnutý, že do toho chcem dať všetko a u nás na Slovensku celkom dobre funguje podpora od Zväzu cyklistiky, takže, ak by som nenašiel žiadny tím, čo by mi zaplatil náklady na preteky, zväz by mi s tým pomohol. Čiže sa v podstate jednalo len o to, získať sponzora na bicykle a komponenty. Pár ponúk na takýto support sa našlo už v priebehu roka, takže som sa nebál, že by som skončil s „holou riťou“ :D

Ja som bol v Kellyse spokojný, nebolo to tak, že by som odišiel pre nejaký dôvod, s ktorým sa absolútne neviem stotožniť alebo by mi niečo vyslovene prekážalo. Chcel som skúsiť začať si riešiť veci buď sám alebo aspoň spraviť nejaký ten krok ďalej a priblížiť sa trochu viac k západu. Podpora od Kellysu bola presne taká, ako sme sa pred sezónou dohodli, takže tam konšpirácie hľadať netreba, proste chcem skúšať stále nové a nové veci, nestáť na mieste. Za rok 2019 sa mi podarilo pár pekných výsledkov a mal som nejaké tušenie, že príde niečo nové a na vyššej úrovni.

V podstate najväčší benefit ktorý Banshee Racing Brigade má, je mechanik. Na všetkých sveťákoch budem mať svojho mechanika, ktorý bol minulý rok mechanikom Davida Trummera.

To mi vnuklo myšlienku, nad ktorou som sa nedávno zamýšľal, pretože som postrehol nejaké komentáre od bikerov, ktorí písali, že československý rideri na sveťákoch nič moc nejazdia a tak podobne… Tak by som len chcel uviesť veci na pravú mieru, že to pretekanie na WC úrovni nie je vôbec také ružové ako sa môže zdať. Všetci chodíme pomedzi trénovanie a pretekanie aj do práce, ale hlavne ide o zázemie na samotnom preteku. Keďže sme jazdili na WC doteraz sami, väčšinou traja (ja, Standa Sehnal a Tonda Král), tak si aj všetko okolo preteku musíme robiť sami. Celé to odšoférovať, postaviť depo, variť si raňajky/obed/večeru v depe na plynovej dvojplatničke, odtrénovať, dať po tréningu trackwalk, zoservisovať si bike, prezuť gumy a potom sa zhumpľovaný z toho rocknrollu, čo je na trati o deviatej po večeri zastavíš a ideš spať, aby si sa mohol nejako zas na druhý deň pretekať s profi bikermi, ktorí prídu z hotela do depa s ruksakom, sadnú na bike, pojazdia si a majú pohodu. Nechcem aby to vyznelo, že sa na niečo vyhováram, všetkých nás to hrozne baví, ale je mi jasné, že veľmi veľa ľudí nevie, čo všetko za tým naozaj stojí a potom odsudzujú jazdcov na základe výsledkovej listiny. Ľudia mávajú pocit, že my sme jednými z tých profesionálov, ktorí majú na robote len svoje jazdenie. Nikto z chalanov čo sa snažia niečo dosiahnuť na úrovni WC si určite nezaslúži nejaké narážky, že idú na sveťák na výlet alebo podobné hlúposti.

DK: Myslíš, že je pro závodníka z ČR/SR reálné, že by se živil pouze sjezdem? Bez finanční podpory rodičů apod, tj. jenom ježděním?
AR: Ťažko povedať, v podstate už len zjazdom sa neživí nikto, v dnešnej dobe záleží hrozne moc na mediálnom obsahu, to vidíš aj na Brunim, točí pravidelne videá a to je trojnásobný majster sveta. Tvorenie obsahu je už súčasť povolania si myslím. Ale každopádne, určite to je možné. Skôr je problém dostať sa do levelu, kedy jazdec z takej malej krajiny niekoho zaujme. Celkovo je s tým trochu problém, my sme na tom sveťáku také sivé myši, nikoho nejako extra nezaujímame, svetové média ako Pinkbike alebo Vital MTB radšej natočia alebo spomenú nejakého jazdca napr. z USA, ktorý jazdí síce stabilne horšie výsledky ako my, ale jazdí za veľký tím. A keď sa mu jeden pretek podarí, dá povedzme top 30, tak už o ňom píšu ako zaletel a ako mu ide karta. Keď si z malej krajiny ako my, musíš sa fakt výraznejšie ukázať, aby si to niekto všimol.

Pokiaľ si už niekto všimne ten potenciál, že aj s takým zázemím aké mame sa dokážeme pretekať s najlepšími, tak je táto predstava reálnejšia.

To vidím sám na sebe. Aj keď som nedal žiadnu extrémnu sezónu, podarilo sa mi pár vecí, v Andorre som mal posledné dva medzičasy 4. a 7. , Pinkbike ma spomenul v článku a už si začali rideri aj ostatní ľudia trošku všímať, že chlapci z „východného bloku“ vedia občas pustiť uzdu. :D

DK: Zajet výsledek, mít mediální výstupy atd. Ono je teďka mezi mladými jezdci moderní mluvit o „zajíždění výsledků“ a „ježdění na kole profesionálně“, aniž by možná tušili co za tím reálně je. Jak to máš ty, kolik kolik dní v týdnu trénuješ, kolik regeneruješ? Jezdíš se někdy projet „jenom tak“ a nebo už se snažíš spíš každou jízdu na kole „Pushovat“ a trénovat pokaždé, když nasedneš na bike?
AR: To áno, veľmi veľa z nich vidí iba tú svetlú časť, ale zjazd už je profi šport a riešia sa úplne detaily. Ja mám tréning 6 krát do týždňa, 1 krát do týždňa mám cvičenie s fyzioterapeutkou. Cviky, ktoré mi dáva cvičiť na doma cvičím skoro každý deň a jeden deň v týždni mám voľno. Na regeneráciu sa snažím chodiť aspoň raz týždenne do suchej sauny. Také tréningy na bajku ako intervaly samozrejme „pushovat“ musíš, ale ako náhle si to odrobím, tak sa vždy vozím len tak ako chcem. Keď idem povedzme na dve hodiny na enduro, neberiem si ani merač tepu, ani si nemeriam GPSkou vzdialenosť, nič… Pár krát som si zapol Stravu, lebo som si chcel odmerať nejaký segment, ale ani to ma nejako nenadchlo. Nemám ani cesťák, lebo ma nebaví každých päť minút dostať infarkt vďaka vodičovi, čo pri tebe preletí na 30cm a viem, že ak by som bol nútený na ňom sedieť dve hodiny jeden krát do týždňa, asi by sa mi to iba zhnusilo a to určite nechcem. Všetko robím preto, lebo to robiť chcem a určite netúžim, aby sa mi z bikovania časom stala aktivita, ktorú robím, pretože musím.

DK: A při tomhle pracuješ? Co děláš?
AR: Áno, popri tom robím u otca v autoservise. Našťastie s tým novým tímom prišli lepšie podmienky, takže cez sezónu nebudem musieť pracovať a budem sa sústrediť len na jazdenie.

DK: Takže jsi normální pracovní jednotka, „otrok“, jako většina smrtelníků?
AR: Tak ako otrok nie, je to predsa u otca, takže keď bolo treba ísť na sústredenie alebo podobne, tak som šiel, ale v týždni som tu každý deň od rána a po práci okolo 4tej mám tréning.

DK: Ale abych to shrnul, 5 vteřin za prvním Loicem Brunim dojel v Mariboru někdo, kdo normálně chodí do práce…
AR: Áno, v podstate áno

DK: Když už si povídáme o závodění, jak jsi vlastně vůbec začal s kolem? Myšleno závodně začal s kolem.
AR: Už od štyroch som jazdil závodne bikros, do 17tich to bola v podstate aj moja priorita, jazdil som Európske poháre, Majstrovstvá Sveta, Majstrovstvá Európy. Od 12tich som mal ale aj zjazďák, lenže som stále pretekal hlavne v bikrose a na zjazďáku som sa vozil v podstate iba keď bol voľný víkend. Bikros ma postupne prestal baviť, hrozne ma bavilo DH a vlastne mi to aj išlo lepšie samo od seba. Od 17tich som už závodne jazdil iba zjazd.

DK: Takže když jsi naskočil do sjezdu, už jsi byl zvyklý na seriózní trénink a dřinu. Kdy přišly první úspěchy ve sjezdu?
AR: Myslím, že to odštartoval môj prvý sveťák vo Val Di Sole v roku 2015 keď som ešte stále jazdil primárne Bikros a kvalifikoval som sa do finále v Junioroch. Rok na to, som začal jazdiť za Mateja Charváta, dal mi poriadnu školu a už tam padli aj nejaké top10 v Junioroch na Svetových pohároch.

DK: A jak si tě našel Matěj?
AR: Bol som uňho na campe na Malinom Brde a v zime sa mi ozval, či by som nechcel jazdiť zaňho. Bola to jasná voľba, hlavne kvôli tomu, pretože som vedel, že ma Matejove a Standove skúsenosti posunú oveľa ďalej.

DK: Potom už bylo CTM jako regulérní tovární tým?
AR: Áno áno, potom som šiel do CTM na dve sezóny

DK: A v CTM už priorita „svěťáky“?
AR: Ani nie, išiel som z Juniorov do Elity a to už je trochu iná liga, jazdili sme hlavne Európske poháre, Slovenské a pár sveťákov, hlavne tie čo boli blízko.

DK: Díky za tvůj čas, máš ještě nějakou děkovačku nebo líp, radu na závěr pro čtenáře a potenciální závodníky mezi nimi?
AR: Tak rád by som poďakoval hlavne svojej rodine, frajerke a blízkym kamarátom, bez ktorích by to nešlo a veľmi mi pomáhajú v tomto mojom pokúšaní dosiahnuť niečo. Tak isto fanúšikom, ktorí majú niekedy aj väčší prehľad o výsledkoch a pretekoch ako ja sám a držia nám palce aj keď sa práve nedarí.

Na motivačné speeches ja moc nie som, ale aspoň by som chcel využiť priestor a objasniť ľuďom, ktorí to s jazdením myslia vážne, ako to vlastne naozaj funguje. Už niekoľko krát som sa stretol s predstavou, že bikeri sa chcú za každú cenu dostať do nejakého veľkého tímu, byť sponzorovaní a najlepšie by bolo, aby to bolo všetko hneď. Chcú návod na to, čo spraviť, aby to bolo hotové čo najskôr.
Ako prvé by som rad upozornil na to, že chalan/baba, ktorý sa baví jazdením na biku by to určite nemal robiť preto, lebo chce mat produkty a služby zadarmo alebo z toho chce mať peniaze. Je to súčasť jazdenia na tej vyššej úrovni, ale je to iba príjemný bonus. Pokiaľ to budeš robiť iba pre sponzoring alebo nejaký fame, tak z toho nikdy nič poriadne nebude. No a po druhé, si treba uvedomiť, že všetko má svoju postupnosť a takých riderov, ktorí by chceli ísť niekde do tímu alebo mať sponzora, je veľmi veľa a ty musíš urobiť niečo navyše, aby si bol práve ty ten, ktorého si sponzor všimne. Takisto sa nedá čakať, že keď máš napr. 13 rokov a nie si známy ako Jackson Goldstone, tak ti automaticky niekto niečo dá zadarmo, iba preto, že si zajazdil top 10 na Slovenskom pohári.
Hovorím to preto, lebo som si myslel úplne to isté, lenže som to pochopil na sebe až o nejaký ten rok neskôr. Keď vieš, že by si niekedy chcel byt Majster Sveta ako Loic Bruni, tak preto musíš robiť čo najviac a keď je ten progres pomalý, tak nemôžeš začať hľadať skratky, lebo tak sa nikam nepohneš. Ani jeden z tých top jazdcov na sveťáku sa tam nedostal šťastnou náhodou, ale dostali sa tam spôsobom, že od malička makali a trénovali preto, aby boli zajtra zase o niečo lepší. S tým súvisí aj to, že niekedy treba pilovať veci, ktoré nám nejdú teda to ani nie je moc zábava. Ja som mal to isté s odklopenými zákrutami na lúke. Nevedel som ich vôbec jazdiť, nebavili ma a na pretekoch som iba nadával, keď tam bola nejaká lúčna sekcia. Mal som to šťastie, že som jazdil za Mateja Charváta aj so Standom Sehnalom, ktorí mi povedali nech si naťahám na lúke za domom kolíky a trénujem to. Brutálne ma to nebavilo, ale po 10 tréningoch na lúčnom kopci za domom mi to zrazu išlo. A to je len jedna drobnosť z milióna, ktoré sa za úspechmi skrývajú.
Bolo to trochu zdĺhavé vysvetlenie, ale myslím, že to práve dosť mladých potrebuje vedieť, pretože ja by som to v ich veku potreboval tiež. :D

Foto: archiv Adama Rojčka